Andor.cz - Dračí doupě online
Dobrodružství
Poetry
Družina
| |||
 |
| ||
| |||
 | Mlčenlivé hvězdy Falmaar, Citadela, komnaty lady Rhae Pozdní návrat do komnat přináší kýženou úlevu od zdánlivě nekonečného shonu dnešního dne. Včerejšek se mi zdál strašlivě chaotický a rozporuplný – a tento pocit mě neopouští ani teď, nikdy bych totiž nevěřila, že se tolik může udát během tak krátké doby. | ||
| |||
 | Tam kam laně chodí pít Falmaar, Citadela, Královské zahrady Už když jsem se nočním parkem blížil k oné trojici, byl jsem ve značných rozpacích, neboť vlastně netuším, jak zapůsobila báseň má na lady Violet. Chtěl jsem se jí dotknout v hlubině srdce jejího, avšak nebyl jsem při tom, když panoš Cleon list předával. Blížit se tedy ctné Violet bylo jako spěchat vstříc nepoznanému tajemství. Jaký zvolit přístup ku trojici zde stojící?
Už prvním pohledem mne omráčí roztřesený pohled drahé Violet, hloubka její vnitřní bouře mne zasáhne jako uragán, a rázem mne vrhne do hloubky mé vlastní hlubiny. Tak pokorně a tiše položím svůj kabátec s vyšitými květy na její skvostná ramena, ve chvíli kdy Lady hovoří k Vévodovi. Sám mírně ustoupím, a jen se pohledem měkkým pasu na celé bytosti Violetiny, která se již s námi oběma loučí, aby jako plaché laně zmizely v útrobách Citadely. Opětuji jim úklonu, a stojíc bez hnutí, snad možná i bez dechu. Nořím se do jejích hlubokých očích, které jediné jsou mi odpovědí na mé otázky, zda báseň má dorazila do hlubin nitra jejího. Čas se náhle takřka zastaví, když mladý jelen do očí své laně hledí, ona pak vznešenou svou hlavu odvrátí, a ladně v bezpečí svých komnat prchá i s družkou stojí. I vám drahá Violet... Princezno Naerys dobrou noc...
| ||
| |||
 | Bezsenná noc Falmaar, Citadela, princeznine komnaty Komnatu zalievalo studené svetlo mesiaca, ktoré sa so všetkou drzosťou cez otvorené okenice a pomedzi ľahučké závesy vkrádlo do miestnosti. Ten istý vánok, ktorý v záhradách strapatil vlas, zavše tiež zablúdil dnu, aby osviežil horúce hlávky dvoch mladých dievčat.  Hoci som k sebe tisla viečka, ani po polnočnej hodine sa mi nedarilo zaspať. Neustále ma mátali udalosti dnešného dňa, presnejšie dnešného večera. Tak veľmi som sa snažila upokojiť, dať mysli trochu oddychu, privolať si krásny sen - nedarilo sa. Azda som bola všetkými tými zážitkami príliš zasiahnutá. Jednostaj mi na um prichádzali situácie, ktoré nášmu rýchlemu odchodu do komnát predchádzali - prežívala som ich zas a znova so všetkou vážnosťou. Zrak mi skĺzol k mojej dvornej dáme. Moja verná, pohotová Violet! Kde mne dochádzalo slovo, tam ona vedela pohotovo nadviazať. Kde mne tajil sa dych, tam ona smelo prehovorila. S najväčšou noblesou a gráciou. Ako kvet orgovánu sladká vôňa zdobila a slávika zas jeho spev, tak moju dôvernú priateľku zdobila cenná vlastnosť - nikdy v núdzi neopustiť priateľa. Iste to pre ňu nebolo jednoduché, najmä vo chvíli, keď sa naša nečakaná záhradná spoločnosť rozrástla o veselého básnika. Nič na sebe však nedala znať. Prejaviť spontánne svoje pocity, to bolo výsadou, ktorú si žiadna z nás na dvore nesmela dovoliť, lebo patrilo sa srdce uzamknúť a cit spútať okovami etikety. Teraz som už chápala drahej Rhae, ktorá občas žartovala o tom, ako veľmi by titul, šperk a drahý šat aspoň nachvíľu chcela za slobodu a zásteru vymeniť. Blúdila som zrakom po miestnosti, keď už si spánok nechcel na moje viečka zasadnúť. Luna ma nenechávala pokojnou, ako naschvál svojim svitom šteklila modrý dlhý plášť, ledabolo prehodený cez stoličku. I nezbedný vánok oň občas zavadil, aby moju myseľ potrápil spomienkou. Len na malý okamih, tesne pred tým, ako som s drobným úklonom dobrú noc spoločnosti v zahradách zaželala, nadobudla som potrebnú dávku guráže a dovolila som si zrak zdvihnúť k vzácnemu hosťovi. Nestálo predo mnou žiadne útle chlapča, lež muž statný. Už na pohľad v mnohom sa líšil od Ondoryonov, ktorých črty boli skôr jemné a kvôli platinovým vlasom pôsobili priam elegantne, chladne a étericky. Vďaka uhrančivým očiam, širokým ramenám a tmavým kaderám vyzeral drsnejšie, no v pohľade sa mu zračilo čosi veselé, bezprostredné a príjemné. Jeho plášť, hrejúci moje stuhnuté plecia, voňal cudzím krajom, a tá neznáma aróma vo mne prebúdzala zvedavosť bádateľa. Čím to je, že veci nepoznané, cudzie a neznáme sú nám tak príťažlivé, vábia mocnými silami, no desia nás a ľakajú zároveň? Prečo večný boj zvádza neúprosná túžba oddať sa tajomnu a potreba známeho a bezpečného? Ach, cudzinec nemal ani len potuchy... Keby len tušil, že nie vinou polnočného vánku moje telo meravelo. Čo priviedlo ho do záhrad Falmaarskych nebolo treba hádať. Mladý rytier za bránami Citadely v týchto dobách - jediným dôvodom jeho návštevy musí byť turnaj. Chlad prebehol mi po chrbte a prikrývku podvedome pritiahla som si bližšie k telu. Ten prekliaty turnaj! Ako má človek pravú lásku hľadať s prostým vedomím, že pre mužov je víťaznou trofejou? Azda svoj osud s pokorou prijať mám a raz a navždy vyhnať romantické predstavy z duše? Zmieriť sa s tým, že manželstvo je vecou politiky, že viac ako vášeň cení sa obojstranne výhodná dohoda? Či vrúcny cit patrí len do básní, do veršov vymyslených? Či skutočná láska je výsostným privilégiom hrdinov z rozprávok a piesní? Nepokojne som sa zahniezdila v posteli, pretože tieto úvahy ma právom rozhnevali. Slabučký povzdych niesol sa komnatou a sotva mal šancu dostať sa niekomu do uší. Opäť pohľad môj k plášťu cudzinca skĺzol, s jemnou výčitkou, že som za jeho pozornú službu ani nepoďakovala. Zajtra ho budem musieť vyhľadať a plášť úctivo vrátiť, o tom niet pochýb. | ||
| |||
|
| ||
| |||
 | Královna víl Falmaar, Citadela, Královské zahrady Poté co mne můj panoš i seňor di Orisi opustili, nechal jsem se doslova pohltit nocí, což v doprovodu posledních doušků lahodného zlatého lyonesského bylo velmi utěšující. Potřeboval jsem tu chvíli hlubokého klidu, abych si mohl utřídit myšlenky i všechno dění, jež mi tento večer přinesl. Kdesi v zahradách Citadely zahoukal sýček. Chtěl jsem v první řadě oslovit Princeznu sám, což se mi ovšem souhrou událostí nepovedlo. Celou dlouhou cestu lodí do Falmaaru jsem piloval každé gesto a každé slovo, které v ten okamžik s velkým O učiním a vyslovím. Žel, to vše vzalo dokonale za své. Možná to bylo i dobře, jistě by to bylo až příliš strojené a klopotné. Dar diplomacie a konverzace mi byl zajisté Nejvyšším dán, leč toto je příliš osobní věc, příliš niterná, do hloubky mířící. V takových chvílích spíše srdce samo dobře ví kam hovor vést, než mysl sama. Už jsem se na Cleona tolik nezlobil, možná sám Bůh vstoupil do jeho skutků, abych nezkazil kouzlo nechtěného svou přehnanou snahou.
Ihned jsem se postavil, abych snad budoucí dámu svého srdce mohl pozdravit důstojně, s pokorou kořící se kráse a vznešenosti její. Nemohl jsem se na ní vynadívat, jak překrásná ladně pluje noční zahradou. Náhle se mi v celé nahotě zjevila má pošetilost, marné byly všechny přípravy! Tváří v tvář té nadpozemské bytosti, již Princezna Naerys bezpochyby je, bych tak jako nyní beztak načisto ztratil řeč. Slova se náhle zdála tak nicotná. Snad jedině básník by byl sto popsat nepopsatelné. A tím já nejsem. Mimoděk můj pohled na okamžik vyhledal baroneta de Croix, a s překvapením jsem uviděl, že snad kvůli dámám, k nám právě také míří. Pohled můj vrátil se střelhbitě ku Královně víl, jež se s dvorní dámou nezadržitelně blížila. | ||
| |||
| Odvaha vo svite luny odetá Falmaar, Citadela, Královské zahrady Čaša omamne lahodného nápoja na chvíľu zahladila boliestky na mladých dušiach. Nemohla ich vyliečiť, to ani náhodou. Len ich zľahka prekryť hmlistým oparom. "Tu niet nad čím váhať, moja drahá. Pozri, luna už zasadla na svoj trón a svojim svetlom zalieva záhradu. Kdekto by nás mohol zahliadnuť, veď vieš, že vo Falmaare majú steny oči i uši. A niektoré snáď i ústa. Nechcem nás dostať do rečí..." vľúdne som preriekla a temer nepozorovane pokrútila hlavou. Krotiť zvedavosť v mladej, rozpálenej hlávke bolo občas ťažšie, než krotiť divokého draka. No dôsledná výchova a etiketa velili jasne. "Ale uraziť hosťa z Lyonessu svojim nezáujmom, zvlášť po tom, ako nám toto lahodné víno ochotne ponúkol, to mi je tiež proti srsti." Chvíľu som sa pohupovala na špičkách, ruky založené na prsiach, zadumaný výraz v bledej tvári. Ako pavúk s istotou tká svoje siete, tak som ja snovala v nočných záhradách plán. Potom som hlasom odhodlaným a zmiereným, sťa odsúdený kráčajúci ku gilotíne, preriekla. "Nemáme na výber, moja milovaná. Prosím, stoj mi po boku. Kus zo mňa mi velí vychovane kráčať vpred, iste, to je tá smelšia tvár Naerys. No iný kus mi radí bežať svitom zaliatymi záhradami preč rýchlosťou splašenej srny." Nahlas som vydýchla a zovrela Violetinu dlaň. Každý krok k nášmu hostiteľovi bol ťažký. Pripadala som si ako bojovník, tiahnuci k boju. Navonok odhodlane, no kdesi vnútro hlodá známa obava. Našťastie noc milosrdne zahaľovala rumenec v tvári. "Vojvoda de Raell..." spustila som k mužovi, ktorý nás sladkým vínom v krušných chvíľach pohostil. Nedala som mu mnoho príležitostí, aby ma prerušil. Vedela som, že vyrieknuť musím všetko jedným dychom, inak sa mi jemný hlas roztrasie a slová domiešajú. "V mene nášho rodu Vás chcem privítať vo Falmaare. Tu s Lady Rosier sme Vám chceli osobne za zlatý mok poďakovať." Navonok som snáď pôsobila o čosi formálnejšie, chladnejšie ba priam strohejšie, než mi bolo vlastné. Len za neosobnú masku darilo sa mi moju obrovskú trému schovávať. Oporu som pohľadom hľadala v očiach drahej Violet, v nebeských tmách, v spiacich orgovánoch, jednoducho všade navôkol, len aby som nemusela do vojvodových očí na okamih pohliadnuť. "Vaše pozvanie však nemôžeme prijať z dôvodov Vám iste dobre známych, nesluší sa nám o polnočnej hodine záhradami blúdiť." Vydýchla som si. Myslím, že som nič nedoplietla. Neisto som pozrela k Violet. Hodina skutočne pokročila, malebné šero sa zmenilo na hustú antracitovú tmu, ktorá dôsledne zahaľovala záhrady a niesla so sebou pokoj. Všetko vôkol už dávno odpočívadlo, len nezbedný letný vánok občas zavadil o sukňu či pohral sa s niektorou z kaderí. Ten pochabý letný vánok, nikdy nedbal na to, čo sa o nočnej hodine patrí a čo nie. Nespútane lietal od záhonu k záhonu, dotýkal sa smelo odevu i tela, a to bez ohľadu na to, čo si o ňom pomyslia klebetné dvorné dámy.  Či som vojvodu zaskočila? Zaskočila som seba samú! Toľko odvahy a odhodlania ma stálo toto entrée, že som sa zrazu cítila byť poriadne unavená. Nohy mi akosi oťaželi a zďaleka nepripomínali bodré nôžky lane. Snáď pokročilá nočná hodina, snáď toľké napätie kolujúce v žilách, snáď opojné víno zohrali v tomto dejstve svoju hlavnú rolu. A hoc som rýchly útek z bojového poľa plánovala - pretože presne tak som svoj plán v hlave zosnovala - zostala som zamrznutá stáť po Violetinom boku, zrak sklopený k zemi, pevne zvierajúc jej dlaň v tej mojej. Istotne cítila, že napriek príjemne teplému, letnému večeru je ruka ľadová ako cencúľ. | ||
| |||
|
| ||
| |||
| Trápení s panošem Falmaar, Citadela, Královské zahrady Pozdravy i Vaše přání vyřídím! Výsosti! Lady Rosier.
| ||
| |||
| Krehká ako sklo Falmaar, Citadela, Královské zahrady ...až vtedy si princezná uvedomila, že bola slepá, snáď príliš zahľadená do seba, snáď príliš zarojčená. Poznala, že ich city k nežnému básnikovi s kučeravým pohľadom neboli nikdy celkom rovnaké. Kým jedna sa bezostyšne utápala v jeho spevavých veršoch a romantických frázach, druhú nadnášala láska k básnikovi samotnému, nie len k strofám, veršom, slovám. Ružový svet sa zrazu rozbil na tisíc častí ako zrkadlo, a každý z tých drobných čriepkov pichal a rezal. Ilúzie o tom, že by Violet predsalen mohla zahorieť vášňou k Henrymu, akokoľvek vzdialený jej teraz bol, popraskali krehkosťou skla.  "Violet" šepla som temer nečujne, skláňajúc sa k svojej priateľke. "Odpusť, netušila som..." v hlase sa mi vinul smútok z bezmocnosti. Nemohla som pre ňu nič urobiť, okrem pevného a dôverného objatia. Azda by ma malo tešiť, že Violet zacítila sladký, romantický cit, mala by som jej priať a blahoželať. Lež vedomie a rozum mi jasne kázali, že táto láska bude ťažko skúšanou, prísne zakázanou. Neprípustnou. Neželanou. Zdalo sa mi byť najväčším prekliatím, žiť po boku muža, ktorý mi je cudzí, a v srdci chovať cit k inému. A to bolo voči Violet tak nespravodlivé. Ničím sa nikdy neprevinila, nikomu neublížila, aby si také trápenie zaslúžila. Snáď som teraz nemala právo v duchu kliať a hnevať sa na osud!? Rada by som ju povzbudila čo i len slovkom útechy, ale pery sa mi roztriasli. Odtisla som sa z jej náruče, aby som jej jemnou bielou vreckovkou utrela slzy. Lebo jej slzy mi lámali srdce. "Akokoľvek tŕnistá cesta ťa čaká, vedz, že budem kráčať po tvojom boku, najdrahšia." vzala som so všetkou nehou a opatrnosťou Mattov list z jej lona a vtisla ho drahej spriaznenej duši späť do dlane. Jasným gestom som jej dala v intimite večerného šera najavo, že ju podporím, akokoľvek sa v živote rozhodne. A nebolo potrebné ani nahlas prisahať, ani spínať ruky, ani nič inakšie dokazovať. Istotne to vedela. Že pre ňu budem klamať, budem kričať, budem mlčať, budem sa za ňu biť, budem ju hájiť a kryť ako posledného zločinca, ktorý sa dopustil najťažšieho, smrteľného prehrešku.  | ||