Andor.cz - Dračí doupě online
Dobrodružství
Poetry
Ukončená jeskyně!
Družina
| |||
 | Královna víl Falmaar, Citadela, Královské zahrady Poté co mne můj panoš i seňor di Orisi opustili, nechal jsem se doslova pohltit nocí, což v doprovodu posledních doušků lahodného zlatého lyonesského bylo velmi utěšující. Potřeboval jsem tu chvíli hlubokého klidu, abych si mohl utřídit myšlenky i všechno dění, jež mi tento večer přinesl. Kdesi v zahradách Citadely zahoukal sýček. Chtěl jsem v první řadě oslovit Princeznu sám, což se mi ovšem souhrou událostí nepovedlo. Celou dlouhou cestu lodí do Falmaaru jsem piloval každé gesto a každé slovo, které v ten okamžik s velkým O učiním a vyslovím. Žel, to vše vzalo dokonale za své. Možná to bylo i dobře, jistě by to bylo až příliš strojené a klopotné. Dar diplomacie a konverzace mi byl zajisté Nejvyšším dán, leč toto je příliš osobní věc, příliš niterná, do hloubky mířící. V takových chvílích spíše srdce samo dobře ví kam hovor vést, než mysl sama. Už jsem se na Cleona tolik nezlobil, možná sám Bůh vstoupil do jeho skutků, abych nezkazil kouzlo nechtěného svou přehnanou snahou.
Ihned jsem se postavil, abych snad budoucí dámu svého srdce mohl pozdravit důstojně, s pokorou kořící se kráse a vznešenosti její. Nemohl jsem se na ní vynadívat, jak překrásná ladně pluje noční zahradou. Náhle se mi v celé nahotě zjevila má pošetilost, marné byly všechny přípravy! Tváří v tvář té nadpozemské bytosti, již Princezna Naerys bezpochyby je, bych tak jako nyní beztak načisto ztratil řeč. Slova se náhle zdála tak nicotná. Snad jedině básník by byl sto popsat nepopsatelné. A tím já nejsem. Mimoděk můj pohled na okamžik vyhledal baroneta de Croix, a s překvapením jsem uviděl, že snad kvůli dámám, k nám právě také míří. Pohled můj vrátil se střelhbitě ku Královně víl, jež se s dvorní dámou nezadržitelně blížila. | ||
| |||
 | Odvaha vo svite luny odetá Falmaar, Citadela, Královské zahrady Čaša omamne lahodného nápoja na chvíľu zahladila boliestky na mladých dušiach. Nemohla ich vyliečiť, to ani náhodou. Len ich zľahka prekryť hmlistým oparom. "Tu niet nad čím váhať, moja drahá. Pozri, luna už zasadla na svoj trón a svojim svetlom zalieva záhradu. Kdekto by nás mohol zahliadnuť, veď vieš, že vo Falmaare majú steny oči i uši. A niektoré snáď i ústa. Nechcem nás dostať do rečí..." vľúdne som preriekla a temer nepozorovane pokrútila hlavou. Krotiť zvedavosť v mladej, rozpálenej hlávke bolo občas ťažšie, než krotiť divokého draka. No dôsledná výchova a etiketa velili jasne. "Ale uraziť hosťa z Lyonessu svojim nezáujmom, zvlášť po tom, ako nám toto lahodné víno ochotne ponúkol, to mi je tiež proti srsti." Chvíľu som sa pohupovala na špičkách, ruky založené na prsiach, zadumaný výraz v bledej tvári. Ako pavúk s istotou tká svoje siete, tak som ja snovala v nočných záhradách plán. Potom som hlasom odhodlaným a zmiereným, sťa odsúdený kráčajúci ku gilotíne, preriekla. "Nemáme na výber, moja milovaná. Prosím, stoj mi po boku. Kus zo mňa mi velí vychovane kráčať vpred, iste, to je tá smelšia tvár Naerys. No iný kus mi radí bežať svitom zaliatymi záhradami preč rýchlosťou splašenej srny." Nahlas som vydýchla a zovrela Violetinu dlaň. Každý krok k nášmu hostiteľovi bol ťažký. Pripadala som si ako bojovník, tiahnuci k boju. Navonok odhodlane, no kdesi vnútro hlodá známa obava. Našťastie noc milosrdne zahaľovala rumenec v tvári. "Vojvoda de Raell..." spustila som k mužovi, ktorý nás sladkým vínom v krušných chvíľach pohostil. Nedala som mu mnoho príležitostí, aby ma prerušil. Vedela som, že vyrieknuť musím všetko jedným dychom, inak sa mi jemný hlas roztrasie a slová domiešajú. "V mene nášho rodu Vás chcem privítať vo Falmaare. Tu s Lady Rosier sme Vám chceli osobne za zlatý mok poďakovať." Navonok som snáď pôsobila o čosi formálnejšie, chladnejšie ba priam strohejšie, než mi bolo vlastné. Len za neosobnú masku darilo sa mi moju obrovskú trému schovávať. Oporu som pohľadom hľadala v očiach drahej Violet, v nebeských tmách, v spiacich orgovánoch, jednoducho všade navôkol, len aby som nemusela do vojvodových očí na okamih pohliadnuť. "Vaše pozvanie však nemôžeme prijať z dôvodov Vám iste dobre známych, nesluší sa nám o polnočnej hodine záhradami blúdiť." Vydýchla som si. Myslím, že som nič nedoplietla. Neisto som pozrela k Violet. Hodina skutočne pokročila, malebné šero sa zmenilo na hustú antracitovú tmu, ktorá dôsledne zahaľovala záhrady a niesla so sebou pokoj. Všetko vôkol už dávno odpočívadlo, len nezbedný letný vánok občas zavadil o sukňu či pohral sa s niektorou z kaderí. Ten pochabý letný vánok, nikdy nedbal na to, čo sa o nočnej hodine patrí a čo nie. Nespútane lietal od záhonu k záhonu, dotýkal sa smelo odevu i tela, a to bez ohľadu na to, čo si o ňom pomyslia klebetné dvorné dámy.  Či som vojvodu zaskočila? Zaskočila som seba samú! Toľko odvahy a odhodlania ma stálo toto entrée, že som sa zrazu cítila byť poriadne unavená. Nohy mi akosi oťaželi a zďaleka nepripomínali bodré nôžky lane. Snáď pokročilá nočná hodina, snáď toľké napätie kolujúce v žilách, snáď opojné víno zohrali v tomto dejstve svoju hlavnú rolu. A hoc som rýchly útek z bojového poľa plánovala - pretože presne tak som svoj plán v hlave zosnovala - zostala som zamrznutá stáť po Violetinom boku, zrak sklopený k zemi, pevne zvierajúc jej dlaň v tej mojej. Istotne cítila, že napriek príjemne teplému, letnému večeru je ruka ľadová ako cencúľ. | ||
| |||
 |
| ||
| |||
| Trápení s panošem Falmaar, Citadela, Královské zahrady Pozdravy i Vaše přání vyřídím! Výsosti! Lady Rosier.
| ||
| |||
| Krehká ako sklo Falmaar, Citadela, Královské zahrady ...až vtedy si princezná uvedomila, že bola slepá, snáď príliš zahľadená do seba, snáď príliš zarojčená. Poznala, že ich city k nežnému básnikovi s kučeravým pohľadom neboli nikdy celkom rovnaké. Kým jedna sa bezostyšne utápala v jeho spevavých veršoch a romantických frázach, druhú nadnášala láska k básnikovi samotnému, nie len k strofám, veršom, slovám. Ružový svet sa zrazu rozbil na tisíc častí ako zrkadlo, a každý z tých drobných čriepkov pichal a rezal. Ilúzie o tom, že by Violet predsalen mohla zahorieť vášňou k Henrymu, akokoľvek vzdialený jej teraz bol, popraskali krehkosťou skla.  "Violet" šepla som temer nečujne, skláňajúc sa k svojej priateľke. "Odpusť, netušila som..." v hlase sa mi vinul smútok z bezmocnosti. Nemohla som pre ňu nič urobiť, okrem pevného a dôverného objatia. Azda by ma malo tešiť, že Violet zacítila sladký, romantický cit, mala by som jej priať a blahoželať. Lež vedomie a rozum mi jasne kázali, že táto láska bude ťažko skúšanou, prísne zakázanou. Neprípustnou. Neželanou. Zdalo sa mi byť najväčším prekliatím, žiť po boku muža, ktorý mi je cudzí, a v srdci chovať cit k inému. A to bolo voči Violet tak nespravodlivé. Ničím sa nikdy neprevinila, nikomu neublížila, aby si také trápenie zaslúžila. Snáď som teraz nemala právo v duchu kliať a hnevať sa na osud!? Rada by som ju povzbudila čo i len slovkom útechy, ale pery sa mi roztriasli. Odtisla som sa z jej náruče, aby som jej jemnou bielou vreckovkou utrela slzy. Lebo jej slzy mi lámali srdce. "Akokoľvek tŕnistá cesta ťa čaká, vedz, že budem kráčať po tvojom boku, najdrahšia." vzala som so všetkou nehou a opatrnosťou Mattov list z jej lona a vtisla ho drahej spriaznenej duši späť do dlane. Jasným gestom som jej dala v intimite večerného šera najavo, že ju podporím, akokoľvek sa v živote rozhodne. A nebolo potrebné ani nahlas prisahať, ani spínať ruky, ani nič inakšie dokazovať. Istotne to vedela. Že pre ňu budem klamať, budem kričať, budem mlčať, budem sa za ňu biť, budem ju hájiť a kryť ako posledného zločinca, ktorý sa dopustil najťažšieho, smrteľného prehrešku.  | ||
| |||
|
| ||
| |||
 | Štědrý společník Falmaar, Citadela, Královské zahrady Jsem vyzván vévodou, abych se neostýchal co se pamlsků týče, tedy zařídím se plně podle jeho slov. Znám jej sotva pár minut, a už je mi sympatický, zvláště svou štědrostí a vstřícnou povahou.
| ||
| |||
| Nečakaný posol dobrých správSprevádzať Violet do záhrad mi bolo nesmiernou cťou, zavše sa mi zdalo, že to bol i celkom dobrý nápad, uvoľniť sa z upätosti hradných stien. Ak má moja spriaznená duša smútiť a žialiť, iste je omnoho romantickejšie, oddávať sa citom, hoc pochmúrnym, v našich milovaných záhradách, než v mojich komnatách. Uložila som sa vedľa drahej Violet do mäkkej a voňavej prírodnej postele, nedbajúc na účes či honosný šat. Nebola v tom neúcta k práci krajčíra a všetkých služobných, čo ma ráno tak prekrásne ustrojili, len detská radosť z celkom obyčajných vecí. Obe sme hľadeli k nebesám, sledujúc podvečerné divadlo. Keď sme boli menšie a kadekto nás ľahko opil vymyslenou historkou, zvykli sme hrať takú hru. Kto skôr nájde prvú hviezdu na večernej oblohe? Verili sme, že práve tej večernica splní jedno želanie. Predbiehali sme sa s Violet, ktorá prvá zdvihne prst k nebu a na tmavnúcej oblohe objaví žiariaci drahokam. A potom sme sypali z rukáva želania od výmyslu sveta - obrovskú a sladučkú tortu, trblietavé šaty s tisíckami sukní, ktoré by sa pri tanci krásne točili, dobrodružnú a romantickú výpravu za obzor, princa z rozprávky... Dnes by som chcela aspoň na chvíľu veriť našim detským hrám, milovaná Violet, želala by som si krásnu budúcnosť pre nás obe. Chvíle po boku drahej priateľky v záhradách rýchlo plynuli. Všimla som si, že čas s drahou Violet vždy tak rýchlo utekal... Deň si podával žezlo s nocou, aby slnečné lúče pri moci vystriedala tma. Z rozjímania v steblách trávy ma vyrušil šuchot, zvuk krokov, ktorý znamenal len jediné. "Najdrahšia, zdá sa, že sme boli na našej tajnej výprave odhalené, prichytené a usvedčené!" šťuchla som do Violet jemne ukazovákom a neochotne sa dvihla do sedu. Ach, prekliata lucerna, to ty si našu prítomnosť iste odhalila! Neznámy mladík si to mieril priamo k nám, už nebolo pochýb, že jeho kroky v záhradách nie sú náhodné. Vstala som a upravila si šaty, pretože mi nebol známy a iste sa nepatrilo, aby nás prichytil len tak sa po tme váľať v tráve. Ešte by z toho boli nejaké klebety! Jeho predstavenie bolo obsiahle a vznešené, a tak na moju vážnu tvár rýchlo zasadol mierny úsmev. Ten sa badateľne rozžiaril, keď panoš spomenul baroneta de Croix a jeho básne. Veselo som siahla po liste, ktorý mi podával. "Za poklad tak vzácny, som ochotná odpustiť Vám trúfalosť, s ktorou ste mňa a drahú Lady Rosier vyrušili." Pozrela som na najdrahšiu Violet. Sľúbila som ti nočné dobrodružstvo, ktoré zaženie chmury z tvojej krásnej tváre, najdrahšia, a hľa, zdá sa, že si nás našlo skôr, než som čakala. Nemohla som prepočuť, že okrem Matta padlo v predstavení i meno akéhosi vojvodu z Lyonessu, čo vzbudilo vo mne zvedavosť. Možno to bolo tým, že lyonesský rytieri boli v kruhoch klebetných dvorných dám považovaní nie len za mimoriadne slušných, čestných a zdvorilých, ale i veľmi pekných. Podala som Mattov list drahej Violet, aby ho dobre uschovala, kým sa obe v súkromí nepotešíme z ľúbezných veršov. V očiach mi hrali veselé iskričky. "Odovzdajte naše srdečné pozdravy baronetovi, vždy vie, ako potešiť naše srdcia. A ďakujeme za pozvanie a za štedrosť vášho pána, ale zdá sa mi nanajvýš nevhodné, v takúto neskorú hodinu oddávať sa potešeniu z vína s celkom cudzím mužom. Ak by nám chcel Vojvoda však dúšok lahodného nápoja po vás poslať, túto malú službu mu nezabudneme." Ak čosi ležalo na srdci mojej drahej Violet, nechala som jej priestor panoša osloviť, ak nie, prepustila som ho z našej spoločnosti. Ukradomky som ho na odchode sledovala, či sa mi predsalen nepodarí zazrieť onoho vojvodu z Lyonessu. S rozpačitým smiechom som stiahla Violet za rukáv. "Takú vec, akou je pozvanie na víno, treba patrične premyslieť, takže som pre nás získala čas. Povedz drahá, nie si trošku zvedavá na tú spoločnosť? Priznám sa ti, že vo mne drieme zvedavosť, ale treba myslieť na správne vychovanie. A čo píše drahý baronet v tomto liste? Iste pár veršov, čo pohnú každou dušou..." | ||
| |||
 | Iniciativní panoš Falmaar, Citadela, Královské zahrady Baronet de Croix se ku mne chová velmi vstřícně, a s úctou pro běžného panoše až nevídanou.
Když přijdu na vhodnou vzdálenost složím dámám hlubokou kavalírskou poklonu hodnou amiccoského granda, a dám si na hloubce předklonu opravdu záležet, takže hřbet mé pravice takřka pročísne od rosy vlhkou trávu. Poklona samozřejmě je cílena hlavně Princezně Naerys. | ||
| |||
 | Posel dobrého Falmaar, Citadela, Královské zahrady Večer pokročil, a mírné chladno zahalilo zahrady, čímž vystřídalo horko letního i když polojasného dne. Jelikož mám delší kabátec, chladu přicházejícího soumraku se rozhodně bát nemusím. Mocné buky poblíž altánku mého šumí listy svými do noci za hlasité podpory lind (topol bílý), které doslova rozehrají symfonii při každém sebemenším vánku.
Čtu básně zvolna.
Už při představení se i já postavím, jak slušnost káže. Pohár vína pak uchopím, a vzdušnou cestou naznačím přípitek s drobnou úklonou přímo Vévodovi de Raell.
V té chvíli si povšimnu Princezny Naerys s Violet, jež se rozložily jak jinak než pod šeříky. Musely mne vidět při příchodu, leč neoslovily mne, což může znamenat jen jediné. Chtějí být samy! Nemám tedy práva jejich osamění rušit, leč i tak rád bych se jim nějak nevtíravě připomněl. Tu padne můj pohled na panoše Vévody, i oslovím ho s prosbou, možná trochu příliš vyzývavou. | ||
