Dejstvo II. - Lavína kostí

It came as a whisper,
carried by the wind,
day by day,
growing

Filled with their truths,
lofty ideals, and
delusions,
they stood.
still and silent,
even as the roar
threatened
to deafen us all

And
soon,
one by one,
all of the fools
beneath my feet
became a part of it

Rozbresk v záhradách

Hlina na miestach bitky zčervenala, presiaknutá krvou gardistov, ktorí položili svoj život. Mŕtvoly stráží a Inkvizítorov Sintrie sa miesili na zemi v nechutné obrazce. Kým hlavný úder smeroval na osobu kráľa, a stal sa mu osudným, ani iné oblasti nevyviazli nedotknuté.

Pred komnatou princa Herroda hrdinsky položilo život trinásť stráží. Princ vďaka ich obete naďalej žije - ak sa jeho súčasný stav dá nazvať životom - žiaden inkvizítor nedokázal vniknúť do jeho komnaty. Niekoľko šľachticov, odsúdených na doživotné väzenie, sa však stratilo - ich stráže boli nájdené s hrdlami podrezanými čepeľami Cetanai.

Garda je zdecimovaná - v priebehu jednoho dňa prišla takmer o štvrtinu svojej sily. A nielen to. Nad ich veliteľkou, Kaylou, sa vznáša tieň podozrenia z regicídy, zasiaty regentom Sebastianom. Ten rýchlo, takmer v priebehu hodín, rozosiela poslov i havrany, získava prísľuby vernosti, konsoliduje moc, urguje príchod šľachtického vojska z držav Hansa Kriza, ktoré má prísť Torest vyslobodiť zo spárov Aziela.

Légia sa totiž nezastaviteľne blíźi, každým dňom prekonávajú stále väčšiu vzdialenosť, akoby ich samotná blízkosť cieľu hnala stále viac a viac divoko kupredu.

Od západu priráža mohutná, vlajková loď. Opancierovaná tvrdými plechmi z glacieria, a ťahaná kupredu nie vetrom, ale magickým pohonom na výbušné modré kryštály ťažené v zmrzlých horách ďalekého Galetaeru, prichádza do Torestkého prístavu ľadoborec.

Tam, kde by iný kapitán svoje plavidlo rázne otočil, si neochvejne razí cestu suťou z pozostatkov desiatok zničených lodí - ich korpusy už dávno prázdne, a zväčša pod vodou. Námorníci zachránili, čo sa dalo. Ľadoborec priráža k poslednému nezabranému mólu, a spúšťa kotvu.

Celokovový mostík ťažko dopadne na popraskané drevené dosky. V plátovom brnení po ňom vystupuje princ Hiedan E'Raelil Taelag, syn Kráľa Mrazu, vládcu ďalekej krajiny Galetaer. Dvaja ľadoví lordi, rovnako od hlavy po päty odetý v brnení zo vzácneho Glacieria mu stoja po bokoch.

Irko, majster prístavu, neverí vlastným očiam. Nová loď! V túto dobu! S nadšenou vidinou zárobku pribieha po móle k cudzincom. Štvorica mestskchých strážnikovi, pridelených k prístavu, hrá v kocky na neďalekom sude a očkom pokukujú po Irkovi. Pre istotu.

"Dobrý deň, vážení páni. Cena za vstup-" spustí na princa, než jeden z jeho spoločníkov náhle vykročí. Okovaná rukavica sa stretne s Irkovou papuľou, a neľudsky tvrdým úderom ho pripraví o posledné zbytky zubov. "Ako sa opovažovať osloviť princ, ty špinavec krysa!" zahrmí skomolenou formou miestneho jazyka. Prístavné stráže vyskočia, chopia sa halapartní opetrých o stenu, no váhajú.

Z veľkej lode vykúka v kove zakutých prišelcov omnoho viac. Netúžia obetovať svoje životy bezhlavo. Hiedan ale náhle zdrapí útočníka za golier, a jednou rukou toho mohutného muža pritiahne bližšie. Vodnú hladinu naokolo pokryje tenká vrstva ľadu. "Meriwa, keď najbližšie strápniš moju osobu, bude to naposledy." Potom ľadového lorda pustí, a čupne k Irkovi, ktorý sa snaží s ústami plnými krvi pozviechať zo zeme. "Ospravedlňujem sa vám. Moji krajania nerozumejú miestnym zvyklostiam." Opäť sa dvihne. "Zaplaťte mu, koľko si zažiada, a ďalších päťdesiat zlatých ako odškodné." rozkáže.

Potom sa túžobne zahľadí na Citadelu týčiacu sa v diaľke. Zhlboka vdýchne čerstvý morský vzduch, snáď aby si naposledy vychutnal tú sviežosť pred vstupom do mesta. "Konečne som tu. Tak blízko pri nej." dodá veselo.

Ulice Torestu

Mladík, ešte stále opitý sa potĺka ulicami mesta. Jeho šaty sú ufúľané ešte odkedy ho pred pol hodinou vyhodili z hostinca rovno do blatistej kaluže. Pre tých bez peňazí niet teraz v meste miesta. Tá nočná búrka nad Citadelou mestu neprospela. Toľko bleskov - miestni tvrdia, že za to mohol určite sám Tzyrio Kor. Nik iný tu nemá takú moc. Niektoré domy boli dokonca zasiahnuté - no našťastie vraj nikto neumrel. To najhoršie sa koncentrovalo do Citadely.

Mladík drcne o jednu z postáv v čiernočervenom plášti. Smerujú k Citadele, hovoria čosi o knižnici a majstrovi. Venujú mu škaredý pohľad, no nechajú ho na pokoji. Mladík zahne za roh, prejde pár krokov, oprie sa o stenu v tmavej uličke, aby si uľavil. Dostať sa do mesta medzi poslednými, než zavreli bránu, bolo z pekla šťastie. Keď sa to tak vezme, včerajšok mohol dopadnúť oveľa horšie.

Zvuk moči roztekajúcej sa po utlačenej hline je prerušený tichými vzlykmi. Z diaľky. Mladík sa započúva. Ukončí svoju potrebu, upraví si vlasy, a nasleduje zvuk, hlbšie do uličky. Slnko ešte len teraz lenivo vykúka spoza obzoru, jeho lúče sem príliš nedopadajú.

V šere nachádza skupinku mužov, nie, mládencov, obklopujúcich mladé dievča. Je pekná, zhodnotí pri pohľade na jej roztrhané oblečenie. Najmladší z chlapcov je takmer ešte dieťa. Okrikujú ho. Nedbá na to. Ide bližšie. Jeden na neho vyrazí z holými rukami. Nie je tu príliš veľa miesta, ale na drobný úskok, a lakeť do spánkov to stačí.

Prvý útočník padá k zemi. Druhý, skúsenejší, neriskuje, rovno vyťahuje nôž. Ale nevie ho používať príliš dobre. Mladík obratne chytá nastrčenú čepeľ do holej dlane. Vlasy druhého útočníka sa náhle zježia, prevráti oči, púšťa nôž a bezmocne klesá k zemi. Keď to vidí zbytok, rozutekajú sa. Mladík ich nemá v úmysle prenasledovať.

Prichádza k dievčaťu, lepšie sa na ňu pozerá. Ach, bolo to tesné, ale stihol to včas. Má radosť. Šarmantným švihom strháva z pliec zablátený plášť a balí trasúce sa dievča do neho. "Poď, to bude dobré. Poď, musíme odtiaľto." Nežne ju vedie späť, na hlavnú ulicu. Tam jej podá nôž. Na mieste čepele sa tkvie vyformovaná malá, kovová ružička. "Na pamiatku. Dávaj si pozor. Utekaj domov." vyšle ju. Dievča neveriacky prevezme dar, potom sa konečne spamätá, a mizne v diaľke. Mladík dvihne zrak vysoko, pohliadne na týčiacu sa Citadelu. "Ach, Adelbert, Adelbert, kam si sa to zase dostal." povie si pre seba. "No, je príjemné byť opäť doma."

Na kraji opusteného kusu hradieb, sedí osamelá Zyinar. Špičky jej nôh jemne pretŕčajú poza okraj. Sedí skľúčená, rukami sa pevne objíma okolo kolien. Po oboch lícach jej lenivo stekajú lepivé slzy, čierne ako decht.

Ako ich mohli minúť? Ako sa im dokázali ukryť, keď tadeto prechádzali naposledy? Pamätá si to, živo. Oyion bol ešte s ňou. Ešte stále k sebe mali tak blízko. Boli príliš sebaistý? Ešte pred tým, než zmizol On. Odvtedy sa všetko zmenilo... všetko začalo hniť.

Konečne objavila ich skrýšu. Neboli ani ukrytí tak dobre. Rovnako ako Zyinar, i Deti Zázraku boli vždy namyslené. Príliš arogantné, skrývať sa skutočne dobre bolo pod ich úroveň. Tak prečo... prečo ich vtedy nenašli? Teraz sa im bude musieť postaviť sama. Koľko rokov ubehlo, od kedy s nimi musela bojovať naposledy? Desať? Sto? Viac?

Možno sa pridajú i tie mláďatá - koniec koncov, je to teraz ich mesto, ktoré chcú zachrániť. Neverí im. Sú príliš pochabé, príliš hlúpe. Nerozumejú ničomu. Akoby mohli. Žijú v tak bezstarostnom svete.

Bude ešte chvíľu zbierať odvahu. Jej nepriatelia sa kŕmia už dlho, budú mocnejší, než obvykle. Možno priveľmi. Možno to bude jej posledný boj. Možno sa toto utrpenie konečne skončí.