Trok už dávno nepatril k najmladším, do vlasov sa mu už roky vkrádali šedé pramene. Ako mnohí iní v jeho veku, trávil príjemné letné večery rozjímaním nad vlastným životom. Neľutoval ho. Spomínal na bitky pod Arrecovou zástavou. Vzpupný šlachtic, ktorý sa odvážil rebelovať. Trok si už ani nepamätal jeho meno, bolo to tak dávno. Arrec bol ešte mladíkom, plným sily. Viedol svoju armádu do bojov osobne. Tak sa v jeden osudný moment ocitli bok po boku, obkľúčení. Vymenili si krátky pohľad. Doteraz nevie, ako sa im podarilo prežiť. No na konci dlhej série sekov a úhybov, blokov a zubov zatnutých vo vypätí a bolesti, sa ocitli späť medzi svojimi. Prežili.

Tak sa Trokovi dostalo povýšenia. Garda Citadely, rýchlo a priamo. Ctené, dobre platené miesto. Náročné miesto. Trok nebol talent, ani nižší. Niektorí gardisti ním preto pohŕdali. Trokovi to nevadilo. Bol rýchlejší než oni. Nie ani tak telom, ako duchom. Dokázal myslieť dopredu. Ani ich doslova bleskové reflexy ich nezachránili, keď sa vo svojej pýche dostali do hlúpych pozícií. Boli to zábavné dni tréningu a cvičných bojov. Prípravy na ďalšiu vojnu. A Trok si rýchlo získaval svoje miesto.

Časom to možno dotiahne až na veliteľa, hovoril si. Po rokoch pochopil, že sa mu to nikdy nepodarí. Veliteľské posty dostávali len talenty. Tradícia, vraj. Keď bola na svoj post dosadená Kayla, nebol prekvapený. Pamätal si Tzyria ešte ako malého chlapca. Vedel, že bude mať talent u žien. Trok sám nikdy žiaden nemal.

Časy sa ale menili. Trok starol, a Arrec s ním. Nad Korlainom sa čoraz častejšie sťahovali mračná. A teraz, keď už je dávno za zenitom, prišlo to najväčšie. Sintrijská ríša natiahla svoje chápadlá smerom k jeho rodnému kráľovstvu. Trok sa bál. Sintria bola mocná, oveľa mocnejšia než Korlain. Nech Sebastian prehlasoval čokoľvek, napriek veľkým Arrecovým prejavom... nebezpečenstvo bolo citeľné. A skutočné.

Trok tušil, ako proti nim bojovať. Mál svoje návrhy, svoje plány, zrodené rokmi skúseností.Bol preto veľmi, veľmi nešťastný, že sa ho na ne nikto nespýtal. Namiesto toho trčal tu, v jednej z najvyšších veží Citadely a pozoroval prístav. Kráľ musí byť informovaný o príchode lodí čo najskôr, tvrdili. Je to vhodná práca pre starších gardistov, vraj. Akokeby do Torestu mala ešte nejaká loď niekedy priplávať. Naopak, Trok vedel, že čoskoro lode začnú Torest opúštať. Pekne jedna po druhej.

Pred chvíľou mu ďalší strážca doniesol jedlo. Ospravedlňoval sa, že mešká. Vraj sa museli postarať o telo nejakého mŕtveho čarodejníka Nadura. Ktosi ho pripravil o hlavu, pravdepodobne inkvizícia. To aspoň tvrdil lord kancelár Sebastian. Niežeby tomu slizkému hadovi niekedy veril. Nebol hlúpy.

Výhľad na prístav ale vlastne nebol vôbec zlý. Pod mesačným svitom vypadal Torest takmer pokojne. Takmer krásne. Tiché vlny objímali jeho brehy. Torest nebol zlé miesto na život. Torest...

Prístav zrazu zaplavilo biele svetlo. Trok prižmúril oči. Jedna z lodí menšej šlachtickej rodiny... explodovala. Roztrhnutá takmer napolovic, jej rôzne kúsky vzplali plameňom. A potom... ďalšia. A ďalšia. Jedna po druhej. Výbuchy bieleho svetla zachvátili prístav. Trosky plnili vodu, lode sa menili vo vraky. Trok cítil, ako mu to chrbte tečie studený pot. Vytiahol približujúce sklo. Stráže v prístave za svetla ohňov práve zápasili s niekoľkými mužmi. Stráže vyhrávali, mužov nebolo veľa. A predsa...

Ďalšia loď sa vznietila. A potom ďalšia... dokonca i tá veľká, kupecká. A tá s vlajkou Éterie hneď po nej. Žiadna neostala... žiadna neostala nedotknutá.

Trok znovu poskladal svoje približovacie sklo, a pohodil ho na stôl vo veži. Cítil, ako v ňom bublá hnev.

Koniec prvého dejstva