Črepinky pamäte
Prichádzajú hlboko v noci, ako sny, alebo horúčkovité záblesky.
Pozostatky roztrhanej esencie detí zázraku, rozmiesené po vzduchu, živené žiarením Hviezdy.
Odkrývajú pravú históriu dávneho konfliktu, alebo sú len zkresleným pohľadom umierajúcich bytostí?
Kto vie...
Náš domov pokrýval kontinenty,
Prekrásne mesto,
On, « Kyiryien », držiac ho pevne v rukách.
Otec a vládca, prvý z nás, dokonalý.
« Aerst » bol sťa hračka v jeho rukách,
nástroj, ktorým vybudoval svet.
Ach, krásny vek!
Obdobie čistoty,
Eóny dokonalosti, kiež by nemali konca!
Ale nie všetci prijali Jeho nežné zovretie.
Nerozumeli jeho láske,
Odmietali jeho rady,
Zavrhovali jeho múdrosť,
Pohŕdali jeho darmi.
Ďaleko, v hlbokej tme, stálo čierne mesto.
Čierne ako decht, pohltené nocou bez konca.
Ach, padlé, padlé « Yio » !
Vedení « Ryilfayi », odvrátení študovali
prúdy skrytých hlbín prázdnoty.
Rašiace úponky mesta, čierne ako najtmävšia noc,
pohlcovali náš domov. Náš svet.
Hrdúsli život.
Rieky stmavli a boli otrávené.
Lesy viac neboli bezpečné.
Jed presakoval zemou.
Čierny a lepkavý.
Nezastaviteľný.
« Agyib »
Kým my sme chorľaveli, slabli,
moc padlého mesta rástla.
« Kyiryien » vyčkával príliš dlho,
nechcel dvihnúť ruku na svoje deti,
trestať tých, ktorí azda konali v nevedomosti.
Avšak keď Jeho trpezlivosť poznala hraníc,
« Aerst » sa nedokázal « Ryilfayi » postaviť.
Poverení kňazi vzhliadli k oblohám,
hľadajúc pomoc v nebesách,
márne.
Avšak jeden,
« Pyialyia »
nech je jeho meno navždy sväté,
videl a cítil ďaleko, ďaleko viac.
Natiahol svoje ruky za nebesia,
a našiel
« Yieret »
Cena bola vysoká,
a predsa tak malá.
Boli by sme zaplatili čímkoľvek.
Vykúpenie!
Boli sme obdarovaní,
požehnaní.
Nové svetlo zalialo svet,
darujúc nám nové formy.
I otec, sám « Kyiryien », obdržal tvar,
nové mäso, ktoré volalo a spievalo dňom i nocou,
vábiac jeho príchod.
Vedení Otcovou piesňou,
prišli sme k padlému « Yio »,
a skrze naše spasenie,
vypálili srdce ich temnej hlbiny.
Roztrieštili jadro ich padlej prázdnoty.
« Ryilfayi » klesli na kolená,
škriabajúc si vlastné oči,
v zúfalstve
trhajúc hlavy jeden druhému.
Boli sme zachránení.
Verili sme, že nás nik nebude môcť znovu ohroziť.
Nikdy znovu.
Nikdy viac.
Ach, boli sme opití Jeho milosťou.
« Kyiryien » prijal zástupy utečencov z padlého mesta,
osobne ich vítajúc späť v jeho nežnom objatí.
Jeho láska bola prílIš veľká,
Jeho odpustenie príliš hlboké nato,
aby ich dokázal odmietnuť.
Ach zrada, a podlosť!
Nikdy nezabudneme,
nikdy neodpustíme,
nikdy, nikdy, NIKDY!
« Zyinar » skrytí medzi uprchlíkmi,
vedení démonom,
navždy prekliatym.
Ako sme mohli tušiť?
Ako sme mohli vedieť?
« Yio » vždy skryté a zahalené.
Nevideli sme skutočnú hrozbu.
Zneužil dôveru Otca,
poklonil sa,
a zaútočil.
Prekrásne nové mäso « Kyiryien » sa nedokázalo viac brániť,
jeho spev v našich ušiach sa zmenil v náreky utrpenia.
Toľkí z nás podľahli,
toľkí sa zbláznili Jeho bolesťou.
Deti sa na seba prvýkrát pozreli s hladom v srdci,
a začali sa požierať navzájom.
Za jedinú hodinu vyhasli miliardy životov.
A stále to nebol koniec.
« Zyinar », vedení ním,
démonom!
zradcom!
Nech je navždy prekliaty!
Nech je jeho meno vymazané,
« I'Lo » « I'Lo »,
nech prevolávajú zástupy!
Lovili preživších ako zver,
bez ľútosti,
bez slzy.
Nemohli sme proti ním obstáť.
V poslednej nádeji
« Pyialyia » obetoval sám seba,
aby privoval « Yieret » druhýkrát.
A bol vypočutý.
Príde, « Yieret » čoskoro príde.
Ostáva len vytrvať.
Prečkať.
Skrývať sa.
Musíme len...
vydržať až kým nedorazí...
pripraviť cestu pre jeho príchod.
Kým nezachráni svet po druhýkrát.
