Mestom

Vôňa, ktorú lady Aldarin vybrala, by sa sirovi Echeronovi hodila tiež, korenistá, čo pošteklí v nose, rozprúdi krv a vženie červeň žene do tváre. Hodí sa k časti jeho osobnosti, ktorú som zazrela len kútikom oka a vôbec jej nerozumiem. Melinkin strýko je pohľadný, čo nemôže poprieť nik, komu dobre slúži zrak, galantný a jeho nákazlivý úsmev by zaisto pohol aj tým najzatvrdnutejším srdcom. Zaujímalo by ma, či je floutek s dušou básnika alebo poeta s psyché prostopášnika. Vlastne by mohol slúžiť ako predloha pre hrdinu z básní o amour courtois, zlatovlasý Tristan. Pre diela velebiace dvorskú lásku nemám pochopenia. Sú rytieri v tých príbehoch len verkľom, vďaka ktorému sa kdektorá lady dostane z područia svojho manžela? Len úniková cesta? Hlupáci s vtáčím mozočkom? Veď ak by chceli skutočne dámu svojho srdca, nezabránili by v prvom rade jej svadbe s niekým iným? Alebo nám bardi rozprávajú príbeh, kde sa nevinná lady stáva prostriedkom špinavej msty? Veď čo môže byť väčšia potupa ako nasadiť inému mužovi parohy? V tých príbehoch je manžel hlavnej hrdinky vždy chladný, občas dokonca podliak, a to len preto, aby boli vyzdvihnuté kvality milenca. Bardi, čo šíria tie nezmysly by mali byť upálení na hranici. Možno je ich tvorba len prostriedkom ako nahlodať cnosť poslucháčok. Dosť však týchto nezmyselných úvah, veď nežije žiaden muž, čo by stál za hriech. A žiaden, ktorého by som chcela za manžela v prvom rade. Zato sa zdá byť svet plný bas-
Zablúdim pohľadom k očiam sira Echerona a unikne mi tichý povzdych. Nie je to tak jednoduché. I muži, čo sa s obľubou kúpu vo výslni zbožňujúcich zrakov žien každého veku, môžu byť v jadre čestní. Ale stačí to? Možno k pevnému priateľstvu-
Venujem lady Aldarin úsmev a uznanlivo kývnem hlavou. “Máte znamenitý vkus, lady.” Vskutku, doplnila to, čo môjmu výberu chýbalo.

Zdá sa, že sira exotická vôňa linúca sa z flakóniku trochu ohúrila a vyviedla z rovnováhy. Dokonca na okamih vyzeral ako chlapec, ach, mal výraz podobný Hughovmu, keď vyviedol niečo zlé. Tam vždy pomohol ukľudňujúci, srdečný úsmev. Veru, vrelý úsmev istotne zaženie jeho rozpaky. Roztiahnem pery a rožiarim sa ako indirské slnko na pravé poludnie. Teraz sa určite rýchlo spamätá.
Mala som pravdu, jeho okolky sa rýchlo rozplynuli a čoskoro sa vpíjal pohľadom do lady Niobe, akoby sa do nej chcel ponoriť, utopiť sa v nej. Cítim, ako mi horia uši.
... kde je Meli?
Pohľadom zablúdim k sesternici. Tá je však očividne vo svojom vlastnom svete so snúbencovou tvárou v tesnej blízkosti s tou jej. Zvodca. Ale aspoň je to jeho budúca žena a nie žiadna náhodná.
Ak by som sa nenápadne vytratila, nik z nich by si to pravdepodobne nevšimol. Ale Melinka by mohla mať neskôr starosti. A sir Echeron? Zdalo sa mi to, alebo na mňa pozrel rovnako znechutene až pohŕdavo ako tí muži na námestí? Ten zlatý, amorálny plaz rozdrvil moju dušu. Prečo? Pre aký rozmar? Zo zábavy? Podozrivo lesklé oči schovám za viečkami. Cítim chlad, čo sa mi ako tisíce drobných ihiel zabodáva do kostí.

Neisto, s mierne rozochvenou rukou, prijmem striebornú fľaštičku. Vďačne, no trochu opatrne sa usmejem na veveričieho rytiera, pritisnem si ju k hrudi a zľahka, skoro nebadane, skloním hlavu. Keď tak nad tým rozmýšľam, Melité prejavuje radosť celkom inak ako ja, energicky poletuje z miesta na miesto ako motýľ, hoc to je podobné mojej zvedavosti, a je… hlasná. Zdá sa však, že prítomnosť jej budúceho manžela ju krotí. Kto by to povedal, že by mohol mať niekto taký na ňu dobrý vplyv?
Pochovám predošlé pochybnosti o sirovi Echeronovi, veď sa mi to zaiste len zdalo.

Chlácholivý dotyk Melitiných dlaní zaženie na okamih moje chmúry, ako osamotený lúč, čo prerazí temné mračná.
“Myslíš, že po tom, čo sa na mňa zlietnu Sokoli, ostane niečo, čo by mohlo čokoľvek vysvetľovať?” špitnem sotva počuteľne so smutným úsmevom na perách. Naviac neexistuje nič, čo by ma mohlo ospravedlniť. Pred sesternicou nemá význam čokoľvek skrývať. Ladne skrátim vzdialenosť medzi nami, zovriem ju v pevnom objatí a opriem si čelo o jej rameno. Kedy tak vyrástla?
“Chýbala si mi Meli,” chvíľku tak zotrvám v tichu, než šepky prednesiem svoju prosbu. “Chcala by som ťa požiadať o láskavosť. Zariadila by si mi stretnutie s budúcou Indirskou Vojvodkyňou na skoré zajtrajšie ráno? Mám dar k jej narodeninám a rada by som ho odovzdala osobne. Ak to nebude možné, prosím, daj jej ho ty. Vlastne, tak by to bolo najlepšie. I tak chcem predpoludním vyraziť na cestu domov.” Len samotná predstava, že nebudem mať dosť času, ktorý by som mohla stráviť so sesternicou ma bolí. Rovnako ako slová sira Ondoryona, čo sa mi vpálili do mysle.
Ladne sa odtiahnem a pootočím k sirovi Tiberovi. “Ďakujem za Vašu láskavú ponuku,” zašveholím rozžiareno a keď mi sir Echeron ponúkne rameno, bez váhania sa doňho z jednej strany zavesím ja a z druhej lady Aldarin.
Cítim zo sira Echerona napätie. Možno je unavený z toho, že musí robiť spoločnosť neteriným priateľkám. Sprevádzať dámy je istotne otravná činnosť vyžadujúca notnú dávku trpezlivosti. Pravdepodobne by radšej trávil čas s priateľmi nad pohármi alebo s Melité.
Snáď môžem jeho strádanie zmierniť veselou konverzáciou. Sir Echeron sem prišiel zápoliť o ruku budúcej Vojvodkyne. Možno…
“Než som na Vás natrafila, drahý sire, mala som tú česť vidieť lady Indiryon. Bola skutočne krásna a veľmi elegantná…” pohľadom hľadám pomoc u lady Aldarin, veď i ona isto vníma jeho strnulosť.

Cesta pohodlným a dobre odpruženým kočiarom netrvala dlho a čoskoro sme zastavili pred vstupným portálom Krištáľového paláca.
Sotva sa otvorili dvere, čakala tam na mňa veľká známa dlaň Sira Geoffreya. Z koču ma prakticky vyvliekol a ak by pohľad očí z tváre, čo vyzerá ako vytesaná z kameňa, mohol vraždiť, padla by som v túto chvíľu na zem mŕtva.
Rýchlo ma pustil. Pravdepodobne preto, že dlhší kontakt by ho len podnietil v túžbe spraviť ma vlastnoručne zo sveta.
Zúriaci rytier vyzerá desivo. Prečo sa cítim tak hrozne drobno a krehko?
Túžim utekať za bratom a hľadať uňho útechu. No Hugh musí byť unavený po ceste. Nesmiem ho vyrušiť. Úklonom sa rozlúčim s lady Aldarin a ďalšou so sirom Echeronom.
Chcela som sa rozlúčiť i s Mel, tá však už trielila k novopríchodzej tmavovláske.
Spoznávam ten oblý bok a istý krok. Dokonca i účes a šaty. Je to dáma, čo tancovala s Andarským dedičom a neskôr sa stratila v dave so sirom Nazairom. Je to ona. Som si tým istá, hoci som ju videla z trochu väčšej diaľky. Každý človek má jedinečný typ chôdze. Typ postavy, silueta, tempo… keď sa pozorne započǔvam, dokážem určiť osobu i podľa zvuku krokov. Tak som občas chytila Melité pri hre na Slepú babu. Nedokázala obstáť nehnute na jednom mieste dlhšie ako minútu. Stačilo mi len mlčky načúvať.
Zdá sa, že daná lady je Lucrezia Tiber, sestra sira Raffaela a naša susedka, ktorá však býva viac na Dvore než doma.
Nejdem ich teraz rušiť, radšej sa ešte na moment obrátim k lady Aldarin: “Lady, nezabudnite na ošatky. Zdalo sa, že majú zohrávať nejakú dôležitú úlohu v nasledujúce dni?”
Usmejem sa na ňu a žmurknem, než sa vydám do svojej komnaty v sprievode mĺkveho Sokola.

Z kade stúpali chuchvalce pary, pomaly sa prevaľovali nad hladinou, vábili prísľubom uvoľnenia stuhnutých svalov a vo vzduchu sa vznášala vôňa bylín, ktoré Anna pridala do kúpeľa.
Pripravená voda ma prijala do svojej hrejivej náruče, viečka obťažkané únavou pozvoľna klesli…

Zobrazit SPOILER

“ÁAaaa-” prudko sa strhnem vyšpľachnúc vodu na podlahu komnaty. Sťažka lapám po dychu a trasiem sa. Vychladnutá kúpeľ dnes nie je dôvodom mojich zimomriavok.
Mladej komornej museli pri mojom výkriku vypadnúť uteráky z rúk. Som rada, že nedržala konvicu s horúcou vodou. To by mohlo byť nebezpečné.
“Prepáč, že som ťa vystrašila, Anna. Prosím, prepláchni mi vlasy a priprav mi šaty na večer.”

Carpe noctem

Sprievodná hudba

Milujem bály a tanec. Uvoľnenú náladu, veselosť a šťastie vo víre farieb.
Každý krok smerom k portálu Daelininej sály však akoby ma približoval k šibeni.
Šaty ľahké, akoby boli utkané z najjemnejšej pavučiny, pripomínajú nočnú oblohu, s dekoltom zdobeným diamantami, čo sa ligocú ako vzdialené hviezdy.
Požiadala som Annu, aby mi urobila len jednoduchý účes, ale zdá sa, že si to slovo vykladáme každá inak. Už len posledných pár metrov. Bude najlepšie nasadiť si škrabošku a s ňou i spoločenský úsmev.
Keď sa ozve úder dreva o mramorovú podlahu, nebadane sa myknem, srdce sa mi prudko rozbúśi. Vždy som davy vítala, no teraz ma prítomnosť ostatných dusí. Oslava je už v plnom prúde, krásna hudba sprevádza tanečné páry. Je tu priveľa ľudí. Ako len nájdem Hugha? Meli je istotne so svojím snúbencom. Cestou po okraji sály ma pristaví čašník s táckou s nápojmi.
“Ďakujem,” vložím do úsmevu trochu úprimnej vrelosti a vezmem si brúsenú skleničku s jablčnou šťavou.
Je tu trochu dusno a steny akoby sa približovali, ľudia sú príliš blízko a ich úsmevy vyzerajú skôr desivo, démonicky, ako vľúdne. Plavnou, skoro vznášavou, chôdzou pomaly napredujem k dverám vedúcim na terasu. Srdce mi bije príliš rýchlo, môže mi vyskočiť z hrude? Útržky hovorov sú príliš hlasné. Treští mi hlava. Nie, nesmiem bežať. Ako mi može byť tak teplo a tak zima zároveň?
Nesmiem… Ach, už len kúsok, cítim závan chladného vzduchu na tvári. Čo by sa stalo, ak by som zavrávorala? Poblíž je len čierny rytier s mečom. Nie, nesmiem padnúť. Balkón s balustrádou zdobenpu karyatídami je na dosah ruky.
Bežala som tých pár posledných metrov? Neviem.
Vzdialenosť ku kútu pod sochou ženy, ktorý nevidno zo sály, som však prekonala rýchlo. Bez váhania strhnem škrabošku, a spolu s pohárom ju položím na na chpadný mramor. Opriem sa rukami o vršok kamenného zábradlia a zhlboka sa nadýchnem. Dýcham pomaly a zhlboka. Pocit uťahujúcej sa oprátky okolo krku sa pozvoľna vytráca.

Čas se nachýlil

Letohrad, Křišťálový palác, Daelinin sál
Den před turnajem, podvečer
Přítomné maškary

* * *