Sprievodná hudba
Tržné námestie
popoludnie
Malaerys Ondoryon a dav
Hudobníci mi vďačne prenechali miesto, len čo dozneli posledné veselé tóny a potlesk. Malý chlapec s miskou zberal mince od rozjarených poslucháčov.
Ladne som sa usadila, vytiahla som svoju novú spoločníčku.
I tá najobyčajnejšia harfa sa v rukách správneho hudobníka môže stať najvzácnejším pokladom, ak jej pozorne načúva, rozumie, starostlivo sa o ňu stará. Mohol by… Nie.
Pod prstami ožíva mi nástroj, chveje sa nedočkavou túžbou rozpovedať najkrásnejší z príbehov. “Priateľu,” oslovím okoloidúcich jasným hlasom tak, akoby som sa prihovárala každučkej Duši “sedni si, utíš sa a čuj moje rozprávanie. Rozprávanie o Láske najčistejšej, víťaznej, čo srdcia mení. Omnia vincit amor.”
Jemne hladím struny, akoby boli telom milenca, zľahka ako dotyk pierka.
V očiach sa mi usadí vzdialený, zasnený pohľad a svet navôkol nahradí zelená zvlnená krajina so smaragdovými lesmi, kobercami pestrofarebných lúk a zlatými poliami.
“V malebnej dedinke učupenej v tieni Vlčích skál, žil jeden vdovec, čo tri dcéry vychoval. Devy ako púčky ruží, radosť pohľadieť. A bol to najbohatší miestny kmán.” Ako sa dej odvíja, mení sa i tón, hlasitosť a farba môjho hlasu, nástroja, ktorým hodlám namaľovať čarokrásny výjav, oživený príjemnou melódiou. “Tento pán sa živil obchodom, často cestoval. Z nedávnej plavby navrátiť sa mal.”
Trojruža
Harfa
Tri sestry krásne ako letný deň
snívajú každá svoj nesplnený sen
Jedna o šperkoch, zlate, poklade
Ďalšia o šatách či obdivnom pohľade
Posledná, najmladšia, pri obloku sedela
či sa otec šťastne domov vráti
to by rada vedela
Starý muž prekročí prah smutne
ako keď kosa Zubatej niť života utne
Jedinou ranou Osudu o bohatstvo prišiel
Bol však rád, že sám z nešťastia bez úhony vyšiel
Sklamanie jednej, či vlastne dvoch dcér
je pre otca, obchodníka, nemalý malér
Po smrti manželky chcel dať dcéram všetko
ach, ten láskavý, dobrotivý dedko
Prvá z nich pred sobášom mala
Povrchného floutka rada by si vzala
Druhá v jej šľapajách ide
no zdá sa, že zo svadieb zíde
Veritelia dlhy neúprosne vyberajú
Mrzké to pijavice, čo krv raneného sajú
Strieborné príbory, nábytok, všetko je preč
Ešte i ten starý, hrdzou skvejúci sa meč
Ostal len obraz majstra* so ženou stepilou
tak podobnou s jeho Bellou rozmilou
Musí ho predať pre budúcnosť detí
Už tu dlho nebude
prevít čas mu neúprosne letí
“Otecko, nebojte sa, to sa nejako spraví”
útešne mu najmladšia z dcér vraví
Papá jej drahý, hlavu v smútku má
Vie, že len ťažko obrazu sa vzdá
“Čo vám priniesť z Mesta, dcérky moje drahé?”
“Šperky, šaty, snáď nenecháš nás chodiť nahé”
“A čo priniesť tebe, moja jemná Kráska?”
“Mne stačí ružička a Vaša vrúcna Láska”
Slová odplávajú do stratena, len zasmušilý spev strún zaplní priestranstvo, než sotva počuteľným šepotom prihovorím sa poslucháčom: “Na úsvite nového dňa, vyrazí osamelý jazdec medzi domce a humná, brodiac sa chuchvalcami hustnúcej hmly pod zamračenou oblohou. Čonevidieť i nebesia zaplačú nad jeho osudom a sotva dorazí k hranici lesa, zdvihne sa ostrý víchor vháňajúci slzy do očí. Stromy stenajú, ozve sa hlasná rana, zvuk štiepenia dreva a šum lístia pripomínajúci mávanie krídel tisícovky krkavcov. Z temnoty hory ozve sa vytie vlkov, ktorí by pokojne mohli byť pekelnými psiskami s blčiacimi očami či mýtickými netvormi. Sú všade. Statný valach zastrihá ušami, než ich vydesene sklopí, zagúľa vypúlenými očami, keď z húštia vyletí chlpatá guľa. Útok prišiel naraz zo všetkých strán,” dramatické rozprávanie preruším okamihom ticha, aby si každý stihol predstaviť papule plné tesákov, pripravené zahryznúť sa do vydesenej obete, “Kopytá vyletia do vzduchu a jedno nájde svoj cieľ. I objaví sa drobná skulinka, cesta k slobode. Tátoš neváha, rozbehne sa s vetrom o závod, nehľadiac kam, hlavne preč.”
Blesk rozreže oblohu, sťa by svety trhal
Zámok v oslnivej žiare desivý tieň vrhal
Pútnik konečne splašeného koňa skrotí
i v hustom lejaku cíti, jak sa tátoš potí
Obrovský portál, klopadlo v papuli draka
treba mu nocľah, rýchlo sa zmráka
sotva doznie prvá rana
otvorí sa brána sama
Vezme svoj poklad opatrne dnu
A zrazu v prazvláštnom ocitá sa snu
Ohníček v krbe roztomilo plápolá
Vo vzduchu vôňa, ktorej sotva odolá
Pod množstvom teplého jedla ohýba sa veľký stôl
no predsa zdá sa, akoby sám-samučičký v sieni bol
“Kto je Pánom tohto sídla?
istotne on anjelské má krídla”
“Kto je tá žena na obraze?” ozve sa zachrípnuto zo šera
akoby to ani nebol človek, lež akási príšera
“Moja pani, ktorej, bohužiaľ, už dávno niet”
“Tak to o najkrajší klenot prišiel tento svet”
“Mýlite sa, Pane, je tu ešte jedna taká
nejedno oko moja dcéra Bella láka”
“Predaj mi tú podobizeň, plno zlata, drahokamov, šperkov mám
Chcel by som však niečo pekné, než tu zhyniem celkom sám”
Na sume sa zachvíľočku ľahko dohodli
Teraz on i jeho dcéry môžu si žiť v pohodlí
Tajomný hostiteľ dovolí mu prenocovať na hrade
no zakáže mu túlať sa po jeho zimnej záhrade
K odchodu sa kupčík chystá, keď tu čosi zbadá
V jednej z komnát rastie ruža mladá
a tam kvet najkrásnejší
čo z troch sa vlastne skladá
Belle si niečo pekné zaslúži
i odtrhnúť jej ružičku dobrý otec zatúži
Sotva však stonku od kríčku oddelí
ozve sa zúrivý rev tam kdesi od dverí
Trochu sa zachvejem pri predstave zúriaceho zámockého pána, ako len musel chudáčik trpieť, keď najvzácnejší z jeho pokladov sa ocitol v rukách obyčejného poddaného.
“"Zlodej! Nevďačník! Ako sa opovažuješ siahať na niečo, čo nie je tvoje?" Otrasie hradom bolestivé ručanie. Postava medvedia, chlpy všade, v čeľusti tesáky, na hlave rohy baranie. Jedným skokom ocitne sa pri tom neborákovi. Zdvihne labu, že zadlávi ho na mieste.”[/b]Krátke dramatické ticho využijem k nádychu. ““Pre-prepáčte, pane. Nie som lump! Len darček pre Krásku som chcel. Zmilujte sa -” Na kolená starec padne, prosí o život. “Nech si ružu, no za sedem dní pošlem po teba koňa. Beda ti ak neprídeš.””
Radosť a šťastie celým domom otriasa
len starý muž jak bez duše tam motá sa
Jedine Kráska vidí jeho trápenie
no pravdu z neho dostať nie a nie
Šiesty deň ku koncu sa chýli
všetko speje k tej neľahkej chvíli
Rozlúčka na povrázku visí
sťa viselec kýsi
“Drahý papá, čo Vás desí, čo Vás kvári?
Povedzte, než doženie to Vás na máry!”
“Mŕtvy som. Zajtra katova sekera ma skolí
Opustiť Ťa navždy musím a to veľmi bolí”
“Drahý papá, čo takého sa len stalo?
Prečo by sa Vám tak zle vodiť malo?”
Nakoniec predostrie jej príbeh Netvora a ruže
“Preto tam ísť musím, isto chápeš, nuže?”
“Kráska chápala len jedno, že smrť za utrhnutie ruže priveľký je trest. Kvietok bol darom pre ňu, preto by otec nemal tak krutý následok sám niesť.” Za znenia pomalej smutnej melódie si dovolím zdvihnúť zrak, dúfajúc, že sa nájde aspoň jediný človek, čo by príbehu načúval, čo by v ňom videl rovnakú krásu.
“Prišlo brieždenie, no neprinieslo svetlo a nádej, len bezútešnú šeď. Farby sa kamsi vytratili. Na priedomí dievča uzrelo majestátneho čierneho žrebca, netrpezlivo udierajúceho kopytom o udupanú zem. Skoro čakala dva večné plamene plápojúce v miestach očí a vo vzduchu pach síry. Pokojne k nemu pristúpila, zľahka zovrela oťaže a pohladila zamatové pysky.”
Temer cítim pod pozvoľna putujúcou dlaňou srsť farby polnočnej oblohy a teplo sálajúce z mohutného, svalnatého tela.
“Črievička sa zľahka zasunie do strmeňa, belasý šat zavíri vzduchom. Posledný pohľad. Rozlúčka.”
S každou míľou ujetou srdce devy strachom padá
V lese temnom, bezútešnom, odvaha sa ťažko hľadá
V hustej hmle jej Osud leží
Vraník tŕním k hradu beží
“Čakal som niekoho iného, to je vec!
Namiesto seba poslal dcéru, zbabelec!”
Desivý rev dievča víta
To ostrú odpoveď si Netvor pýta
“Otec sám istotne by prišiel
keby útek môj nebol by mi vyšiel
Život svoj do Vašich rúk vkladám
Budete ku mne spravodlivý, hádam?”
“Nikdy z môjho hradu neodídeš!
Inak o všetko, na čom záleží Ti, prídeš”
Zúrivým revom sa otriasa sieň
Dopadne na Bellu Pánov nahnevaný tieň
“Ukáž sa, nech vidím, kto od cely drží kľúč
alebo si v temnote naďalej sám k trucu mruč”
Prudkým trhnutím otočí kreslo, v ktorom Kráska sedí
Odhalí tak silu brutálnu i vzhľad svoj medvedí
V úľaku vyskočí, rúti sa preč
radšej by vrhla sa v krvavú seč
Za sebou čula dreva trieštenie
keď nechala tam samé to úbohé stvorenie
Do útrob brlohu vedú jej kroky
miesto nádherné pustlo tu roky
Sviece v svietnikoch pred ňou samy vzplanú
akoby to sídlo magickú moc malo danú
V galérii plnej dávnej minulosti
roztrhané plátno víta hostí
Nad krbom však Kráska niečo zrie
Na čestnom mieste matkin portrét… Nie!
A kreslo mohutné pod ním ticho stojí
akoby márne čakalo, až srdce so srdcom sa spojí
Na zemi v prachu kožou potiahnutá kniha
v krbe ohníček veselo sa mihá
Zľahúčka ošúchaný zväzok zdvihne
Meč v Kameni, zvedavosť sa jej nevyhne
List za listom v tichu šuští
nasáva príbeh ako kvietok vodu v púšti
Príbeh o nesmiernej odvahe a láske
o kráľovi a jeho plavovlasej kráske
Schúlila sa v pohodlnom čalúnení
Precitá v loži, v bôli po tom krásnom snení
Sprvu si myslí, že je doma
“Papá?” s obavami o otecka zvolá
Poznanie však ako blesk z jasného neba príde
V nezámej komnate je, čo len z toho vzíde?
Nezhoda nová s väzniteľom k úteku ju doženie
Zdá sa, že márne bolo celé jej snaženie
Kmeň za kmeňom sa rýchlo mihá
chladný vietor pozvoľna sa dvíha
Pod tlapkami lístie tíško šelestí
vlkov bolo sedem, tak ako cností či nerestí
Zaútočia plnou silou
už je koniec s Bellou milou
Do stretu sa znenazdajky Netvor vloží
chce vyprášiť pár bĺch zo sivých koží
Jednému lebku rozdrví v prach
Zaseje ostatným do srdcí strach
Beštia na chrbát mu skočí
Zavyje, blesky hnevu sršia mu z očí
Ďalší po krku mu ide
Sila a obratnosť sa mu zíde
Strhol sa boj v skutku lítý
Nakoniec však vlci boli zbití
Skuvíňajúc, s chvostom stiahlym bežia v diaľ
Padá, hoc pevne stál, aspoň doposiaľ
Hlboké rany na ňom Kráska zrie
že dostať späť do hradu ho musí vie
Za záchranu života mu vďačí
deň i noc pri jeho lôži kľačí
Nadránom ju Morfeova náruč zláka
prichádza znovu chiméra dáka
Ladne cupká chodbami zaplavenými tisíckami sviecí jasom
S úsmevom v očiach tančí s princom sprevádzaná huslí hlasom
Jeden z muzikantov si oprie o hruď, zahalenú v tóge, telo nástroja podobného tvarom malej hruške, aké to len nezvyčajné držanie, a sláčikom vyfidliká podmanivú melódiu. Tri struny spletené z vlasov konského chvostu nad jedným umne vyrezaným kusom morušového dreva, rebeca. Nečakala som jeho zapojenie, ale potešilo ma a jamky na lícach sa mi mierne prehĺbili, keď som si užívala jeho hry.
“Kráska čoskoro objavila roztomilý kútik v Zimnej záhrade, kde sa zavše usadila na ozdobnú lavičku, jeden deň s vyšívaním, ďalší s knihou, snažiac sa zahnať spomienky na zdanie o krásnom kráľovičovi, čo ju navštevoval vždy, keď oddala sa spánku.” Smútok, strach a obavy sa ako vlákna tapisérie sveta pomaly vplietajú medzi tiché slová a sladko-bôľne tóny harfy.
“Hradný pán z povzdialia najprv pozoroval ladnú šiju labutiu, postupom času pridal sa k dievčine v jej tichom rozjímaní.” Nie je ťažké predstaviť si bordové lupene ruží, ľahkú, sladkú vôňu, pohodlne usadené dievča opatrne hladiace Netvora.
“Večer čo večer pýtal sa jej tú istú otázku, sprvoti zúrivo, no ako čas plynul stali sa tie slová vľúdnymi, akousi tichou modlitbou, nesúcou sa ku klenbe s tichou ozvenou: “Staneš sa mojou ženou?”
“Nie,” zakaždým zaznelo v odpoveď.
Nebol sklamaný, lebo vedel, že príde ďalší súmrak a ona tam stále bude, aby ho mohla odmietnuť. Týždne pretavili sa v mesiace a ona si tak zvykla na jeho prítomnosť, že keby tam nebol, niečo by jej chýbalo. Bola spokojná, možno i šťastná, len mrak tiesne o otca sa nad ňou zaťahoval a ťažil jej srdce.”
“Drahá, milovaná Kráska
čo tá smutná vráska?”
“O otca svojho, veľké starosti mám
Doma ostal s mojimi sestrami sám”
Obdaroval Bellu magickým zrkadlom, čo ukáže jej domov
zdobená fasáda, arkier a niekoľko mramorových schodov
Sídlo je pusté, prázdne, sestier niet
len v izbe na poschodní chradne kmeť
Ten pohľad Krásku k zemi zrazí
na krku vzadu niečo ju mrazí
V objatí medveďom privinie sa k nemu
beštia chlpatá prejaví nečakanú nehu
“Choď! Utekaj! No o tri dni sa, prosím, vráť
Voľba je však tvoja i slobodu môžeš mať”
poslednýkrát pohladí hodvábne vlasy
čo farbu majú jak pšeničné klasy
Ako ju vidí, tak do pamäti si ju vryje
stesk z odlúčenia pred ňou v srdci skryje
Chcel by jej povedať natisíce slov
teraz koniec je najkrajšieho z jeho snov
Dolieha ku mne šum hlasov, sotva ho vnímam, akoby to bol len šelest listov Prvého stromu, oči sklopené k hudobnému nástroju, hoci som mu už natoľko privykla, že by som dokázala hrať i poslepu. Pery láskané hrejivým slnečným lúčom sa mi pozvoľna roztiahnu v tajomnom úsmeve, zvyšok tváre je schovaný v tieni kapucne.
“Vystrojil Krásku do šatu, čo by jej i kdektorá kňažná závidela, koč naložený darmi nechal pripraviť a pri lúčení jej na prst navliekol jednoduchú striebornú obrúčku, ozdobenú len malým, nenápadným, svetlým zafírom, čo mal farbu jej očí. “Ak rozhodneš sa vrátiť, stačí ho otočiť a privoláš Havrana.” Kráska, mysľou už vzdialená, sľub mu dala a domov sa ponáhľala, aby sa o otca postarala.”
Harfička pod mojimi prstami ožíva, dýcha, spieva.
“Starý pán čoskoro sa pozbieral a na oslavu Kráskinho návratu celú rodinu zvolal. Obe sestry i s manželmi sa v zápäť dostavili, by zvedavosť svoju utíšili.”
Daruje im šaty, šperky, všetko okrem prsteňa
Ten je najkrásnejší, od neho, keď pohladí ho, roztúžene zastená
Sestrám neunikne Kráskin tichý, sladký vzdych
ten Lásky bôľ len rozprúdi závisť v srdciach ich
Zvedeli, že zostane s nimi len čas krátky
chceli vykutať, čo za čertie sú v tom hrátky
Ako nájde cestu k Netvorovmu hradu
prezradí im, nešípiac v tom žiadnu zradu
Do úsvitu tretieho dňa zobudí sa vystrašená Kráska
chce kričať, no z vyprahlého hrdla nevyjde jej hláska
Ozvena slov jeho spať jej nedá
Niečo zlé stalo sa, ach, beda
Prsteň na prste už nemá
zbledne viacej jako stena
Prisahala, že sa isto vráti
no táto udalosť všetko hatí
Osedlá koňa otcovho, vpred vyrazí
do uška mu šepká prosby i tiché príkazy
Samozrejme zablúdila v hustom lese
to akoby žila v nekonečnom nočnom dese
Vynárajú sa konáre sťa pazúry z tieňa
ľakajú už tak vydesené žieňa
V závode s vetrom chváta
desivá vidina i v bdení ju máta
Slnce zlaté za horizont rýchlo zájde
V zášerí Kráska cestu k hradu nájde
Všade je mĺkvo, počuť len jej krokov tichú ozvenu
Musí ho nájsť, dostáť sľubu nie tak dávnemu
Máličko stiahnem obočie v nespokojnom výraze, keď si uvedomím, že poslucháči netušia, čo podnietilo Bellu k tomu šialenému trysku horou, pri ktorom mohla spadnúť a rozbiť sa na tisíce kúskov sťa sklenená figúrka.
“Jedno krídlo brány leží v prachu a trieskach, zvyšok druhého sa kýva sem a tam, zlovestne vrźgajúc, zmučene preklínajúc tých, čo narušili Pánov pokoj. Ustrnie v hrôze. Nedokáže sa nadýchnuť. Prišla neskoro. Kútikom oka zachytí pohyb, to jej švagri sa práve prebrali z bezvedomia, len aby zistili, že ich bývalí kumpáni zviazali a do úst im napchali špinavé handry, by udusili i zárodok výkriku. Stepilá deva súcíti s nimi, keď uzrie čerstvý, purpurový pramienok, stekajúci staršiemu z mužov od spánku, no postará sa o nich neskôr. Nie sú tu dlho. Možno je ešte nádej-” do hlasu, než zmĺkne do ticha, vložím všetku úfnosť z hlbín mojej duše. I harfičku zľahka umlčím.
“Sestry jej ráno v slabej chvíli prezradili, že ich manželia dlhy majú u nesprávnych ľudí. Aby vykúpili svoje kože, predhodili vlkom nevinného i jeho poklady a zaviedli ich k hradu. “Kde je Netvor?” Naznačia jej cestu očami, dúfajúc že neskôr odpustí im ich hanebné činy.”
To už pred ňou odvíja sa hrozná scéna
On v pláne brániť sa pred prišelcami nemá
So stoickým kľudom čaká, až ho šípka z kuše skolí
pri pohľade na to Krásku hrozne srdce bolí
Doprostred sa postaví, by ho chránila
Ktosi strelí tam, kde stojí panna spanilá
Netvor neváha a odhodí ju bokom
i smrteľne ranený postaví sa svojím sokom
Vidí rudo, zúrivo im utrháva končatiny
akoby bol na okamih zrazu niekto iný
Hrdinne zomiera v kaluži krvi
Kráska sa preberá a čo vidí ju zdrví
Predstavím si ružu zahalenú v háve nevinnosti. Karmínová kvapka steká po bielom zamatovom lupeni, zanechávajúc za sebou purpurovú cestičku.
“V náručí zovrie meravejúce telo, než ho jemne položí na chladnú podlahu. Dlhými prstami zľahka prejde po línii nadočnicového oblúku až k lícnej kosti, dlaňou spočinie na zarastenom líci.
Netvor, čo svoj skon už cíti, v úľave vydýchne a venuje trochu neveriaci úsmev Kráske. “Vrátila si sa.” Oči, čo podchvíľou sa stratia za oťažievajúcimi viečkami, sú plné pokoja a lásky.
“Samozrejme, že som sa vrátila domov, k Tebe. Nemala som ich nechať -” na okamih sa odmlčí, objíme ho, “Celé je to moja vina,” plné pery pri jeho uchu sa zľahka chvejú. “Keby som len prišla skôr...”
“Možno.” To jediné slovko na okamih leží mezi nimi. “Je to takto lepšie.” Belle odmietavo krúti hlavou, končekmi prstov dotkne sa jeho pyskov skrývajúcich ostré tesáky.
“Tak nevrav,” prosí. “Budeš v poriadku. Sme znovu spolu. Všetko bude dobré, ako predtým, uvidíš.”
Chrapľavý dych značí jediné, že čas sa mu kráti a on to vie. Labou s drápmi pohladí jej tvár. “Aspoň… som mal možnosť... poslednýkrát ťa zrieť.” Naposledy vydýchne.
Dievča zakryje si ústa, krúti hlavou. “Nie.” Predkloní sa, v pästiach zviera golier košele nasiaknutej krvou. “Nie... Prosím-” pritúli sa k jeho hrudi. “Prosím. Prosím, neopúšťaj ma.” Slza ako perlička dopadne na zarastené tváre. “Milujem ťa,” poľúbi ho na tlamu,” tíško šepnem. Nechám doznieť ticho, než pohladím struny novej harfičky.
Smutné tóny zlievajú sa do malebnej bystrinky, vynúcej sa teplým popoludňajším vánkom.
“Bezduchý umrlec sa vo víre zlatých iskričiek a lupeňov farby krvi, zľahka ako pierko, vznesie do vzduchu nasiaknutého vôňou z najkrásnejších kvetov.” Moju pozornosť na okamih upútajú biele vtáky krúžiace nad prístavom. Mohla by som sa tam ísť pozrieť. Určite tam budú lode z celej ríše.
“Z mohutného tela vytrisknú lúče oslnivého svetla, oslepia Krásku. Chvíľku jej trvá, kým v bielom jase rozozná tmavú siluetu, tak známu a predsa cudziu. Žiara pozvoľna vyhasne a kráľovič z jej snov k nej pristúpi. Je trochu starší, než v jej živej vidine, široké ramená sa zužujú do štíhleho drieku. Krátke, módne zastrihnuté vlasy nahradila dlhá neposlušná hriva, hladko oholené, hranaté čeľuste sa skrývajú pod hustou bradou. No oči- “Belle, som to ja, neboj sa.”
Nesmelo natiahne ruku, popohládza hnedé pramene. Nemé prikývnutie je mu dostatočným pozvaním. Zovrie ju v pevnom objatí, skloní sa a vpije sa jej do perí. Zdvihne sa vietor magický, čo preženie sa hradom a sfúkne kliatbu z neviditeľného služobníctva, akoby to bola len tenká vrstvička prachu. Toho dňa bola na zámku svadba, akú si obyvatelia Vlčích skál budú dlho pamätať.”
Že mi skĺzla kapucňa som si uvedomila, až keď sa vzduch navôkol naplnil sladkou orgovánovou vôňou, kvet prichytený vlásenkou stále zdobí jemne zvlnené pramene, čo sa v slnečnej záplave ligocú sťa tekuté zlato.
Ktosi neďaleko zalapal po dychu. Môj trochu exotický vzhľad ku mne pritiahol množstvo pohľadov, ktoré si tvrdohlavo nevšímam. Poslucháčom venujem žiarivý úsmev a nervozitu pochovám čo najhlbšie, ako to len ide.
“Tak sa začal najkrásnejší z príbehov. A Kráska s Netvorom žili šťastne až do smrti. Omnia vincit amor.” Harfa poslednýkrát zaspieva a ja sa s očami iskriacimi šťastím ukloním publiku.
Než sa však stihnem vytratiť, o dlažobné kocky zacinkajú mince a ktosi prehovorí. Zdvihnem zrak k novopríchodziemu. Ďalší Princ z rodu Ondoryonovho. Plamienky radosti a vášne plápolajúce v belasích hlbinách zmrznú a ostane v nich len odraz ľadovej pláne. Zblednem, len aby mi o chvíľku rumenec sfarbil líca do ružova. Kútiky perí mám však naďalej vykrútené dohora, líca mi zdobia drobné jamky. Dlhými prstami možno trošku tuhšie zvieram telo nástroja.
Vystrúham dokonalý pukerlík.
Keď sa narovnám a pohliadnem mu do očí, prehovorím prívetivým tónom: “Vaša Výsosť, istotne Ste si ma s niekým pomýlil. A teraz, ak ma ospravedlníte -” mávnem na svojho sprievodcu vo vojvodových farbách, “Prajem Vám pekný deň,” ladne sa odvrátim a vykročím smerom preč od toho kráľovského hrubiána.
* obraz od známeho maliara, cenné umelecké dielo
ico7467.jpg){kind=icon}
